Male nadychnutie, uvolnit sa, vylozit nohy na stol a pustit hudbu. Greg Laswell/Come Undone..
„Sleep my love while I come undone
And I’ll brace myself for when you’re done….“
When you’re done.
Pred par mesiacmi sa mi dostala do ruk kniha Veronika decides to die od Paula Coelha. Zurivo som ju listovala v lietadle a zapijala to bublinkovym vinom. Nikdy som nebola jeho nadsenym citatelom, vacsina ludi citovala jeho vyroky, kazdy poznal Alchymistu, recenzisti sa predbiehali v chvalach a porovnavali jeho dielo s velkym Hemingwayom. Moja kamaratka sa na to divala ironicky. „Coelho seems to be very fond from the idea of being philosopher of new generation, but it’s that what the new generation is really looking for..“
Tazko povedat co nova generacia ludi skutocne hlada a ake su principy dnesnej doby. Povedala by som, ze dost zakladne. Prezit. A tie sa urcite nezmenili dlhe tisicrocia…
Pre kazdeho z nas mozno v inom vyzname. Pre mna v tom holom a zakladnom. Kazdy clovek sa narodi s akousi basic vybavou, genetickou citackou, ktora urcuje ako budeme zhruba vyzerat, ten zvysok je na nas. Klinicka depresia je, ale jednou z mala chorob, ktore su podcenovane, vacsinou prehliadane a nepochopene. Reakcie ludi su samozrejme rozne, vacsina sa na to diva prozaicky “ pocuvaj, chod sa prejst, daj si pivo a relax.
Nech uz to je akokolvek, kniha a nadvazujuci film vo mne prebudili akusi divnu zvedavost. Ako ked ochutnate exoticke jedlo a hadate na jazyku ingrediencie.. Zvedavost a hlad po tom, ake to moze byt ak pustime vsetky zabrany, prestaneme sa bat samy seba a society a pojdeme proti prudu…
Pred par rokmi som bola na hudobnom festivale Mezi Ploty. V areali Bohnickej psychiatrickej liecebne. Pamatam si ako som sa ostrazito divala okolo seba. Asi som si hovorila, tak a tu raz skoncim.. Areal vyzeral celkom obycajne. Par budov, park, vzadu som objavila keramicku dielnu a vybeh so zvieratmi. Zaujimave. Hovorila som si. Nie az tak strasne ako sa traduje.
Clovek moze depresiu riesit ci neriesit viacero sposobmi. Hltat mraky liekov a znasat sa na svojom mizernom oblaciku iluzie. Divat sa na ludi cez akysi smog a hmlu. Alebo odmietat chemicke zlepsovaky a kulminovat na horskej drahe nalad, kde kazdy doraz na dno boli viac nez prvy den na snowboarde.
Ja som si kedysi davno stanovila svoju imaginarnu latku. Akusi preliezaciu tyc, pouzivanu pri spolocenskych hrach alebo sportoch. Zakazala som si upadat na duchu, stanovila nemozne ciele, ktore ma zamestnavali natolko, ze vsetko ostatne islo bokom. Zo statu do statu. Zo situacie do situacie.
Co je to teda vlastne klinicka depresia?
Mozno snaha prezit a schopnost cenit si bezne veci viac nez je zvykom.