Hodím teda do seba ten môj kokteil, beriem si svoje saky paky a vydávam sa na cestu domov. S jazykom po kolená dobehávam tramvaj. Dvere začínajú pískať takmer okamžite a škodoradostný šofér sa baví tým, že počíta koľkým ľuďom dnes zabuchol prdel a nohy a koľko babiek s barlami prinútil k rezkému výstupu. Jedna stanica. Píííííp. Fuj! Strasiem sa. To je, ale pískanie. Píííp. Druhá stanica. Brrr, už viem prečo tomu každý hovorí socka. Píííp. Ach, chvalabohu, už som tu.
Vyrútim sa z tramvaje a bežím na autobus. Svižne ako srnka preskočím kaluž moču, ktorá končí až kdesi u stĺpu a bežím na stanovisko. Vŕtam sa davmi ľudí a na to moje miestečko, ktoré mám pre istotu poznačené bielou kriedou vhupnem skoro okamžite. Pripravená na každodenný boj o miesto našpuľujem lakeť a vyberám tramvajenku. A je to! Úľavou si pretriem čelo a pátram v kapse po prehrávači.
Auuu. Čo to bolo? Brzdy zlovestne zaškrípali a autobus odbočil a zastavil na bok asi 50 metrov po zastávke. Šofér si stúpol do celej svojej výšky a otočil sa a zareval. "Tak to tedy ne! Co to má být? Okamžitě si vystupte! "Celý červený v tvári a maximálne pobúrený sa díva na koniec pravej rady a my všetci s ním. Fúúj. Prevalí sa celým autobusom. Moja spolu sediaca sa chytí za nos a odvráti k oknu. Vystriem sa teda a dívam čo ho tak naštvalo. Zvratky sa začínajú rozširovať a kvapkať zo sedačky na zem.
Chudá pani, zjavne bezdomovec, s krabicovým vínom a pár igelitovými taškami sklápa hlavu. "Tak to tedy ne! Ted jsem to tady umyl! Tohle si zaplatíte! Jinak na Vás zavolám policajty a budete platit zpoždění autobusové linky! Kde máte doklady? 500 korun hned a na nejbližší stanici si vystoupíte!, slyšíte? Pani ticho špitla "nemám doklady ani peníze." Šofér nervózne premýšľa čo robit. Berie mobil a volá na políciu. "Ano prosím, tady se mi pozvracela a nemá u sebe doklady… ano … co prosím? na městskou? dobrá zavolám tedy na městskou… dobrý večer tady autobusová linka ….dojdete prosím nevím co s ní…"
Sedíme ďalších 10 minút. Polície nikde, ona pani vpredu na mieste vyvrheľa, zahanbená a nešťastná. Naštvaný šofér a nespokojní ľudia ktorí chcú vystúpiť. Nikto. Začínajú sa ozývať nespokojné hlasy ľudí reptajúcich „ tak to alespoň dovezte do nejbližší zastávky, tady nemůžeme hodinu stát! musíme domů! Šofér naštartuje a pokračuje v linke.
Sedím a premýšľam. Koho nám je ľúto. Šoféra, ktorý to bude musieť umyť a nešťastného z toho, že nič nedosiahol? Alebo tej paní, ktorá tam sedí, na svojej stoličke hanby a neviem čo väzí za tým že nám tu oblinkala autobus? Možno stratila rodinu, peniaze, domov, všetko. Možno. Momentálne je, ale vyvrheľ. Ľudí, ktorí po namáhavom dni v práci, s nakúpenými taškami sedia a čakajú aby sa konečne dostali domov a vyťukávajú do mobilu – dôjdem neskoro, nejaký bezdomovec sa nám tu povracal.
Som doma. Zhodím zo seba šaty a hodím ich do koša na špinavé veci. Vleziem pod sprchu, zapnem televízor a za chvíľu zaspím. Stojím na Karlovom moste a dívam sa na vodu a okolo. Vrážam do turistov a počúvam hru na husle.
TJP.