Po ochutnani alchymistickej cesnecky sa tvarime povzbudivo, po ochutnani alchymistickeho kurata, ano ano, toho ktore kedysi jedaval samotny poradca Edward Kelly, menej chapavo nez obvykle. Balime to a platime. Neda nam to a doverne posepkame casnicke: „ to jedlo nemalo chut atd atd“ vonku nas vyhana nechapavy pohlad a lahostajnost.
Sklamani vyletom za ceskou perlou panen cechu kutnohorskych a zazitkov gurmanskych sa vydavame domov a berieme si pravy cesky jogurt.
Cim to je, ze sluzby u nas su na takej urovni ? Cim to je, ze mam az nechut ist do obchodu kde stoja dve predavacky, povacsine Slovenky, ktore sa na Vas divaju, piluju si nehty a sepkaju co mate na sebe ? Ked vychadzate, ani nepozdravia, ked po nich nieco chcete, svoju nevolu a maximalnu znudenost a nepravost svojho osudu a zivota vam davaju najavo tak, ze si po to cislo radsej pojdete samy.
Byt tak majitelkou takeho butiku tak ich za to vyhodim. Ak si vezmete princip toho, ako byt ziadany a vazeny, teda istym sposobom potrebny, dospejete k faktu, ze je uplne jedno ci ste manager alebo obycajna upratovacka, ale je dolezite to, ako svoju pracu vykonavate. Tj., ste manager ? Jak vazeny to job, ale vy sam vazeny nebudete, pokial neziskate iste principy, ako so svojimi podriadenymi pracovat. Ste dajme tomu predavacka v C&A ? Preco mam pocit, ze sa nudite k smrti a s dramatickym povzdychom podavate cislo do kabinok ? Ste predavacka v Coffe shope ? Bolo skutocne to prasknutie tym tanierom o stolik potrebne ?
Teda tu sa nam natiska otazka – je skutocne potrebne prenasat svoju zlu naladu a evidentnu nespokojnost so zamestnanim na druhych ? Ak ste predsa nespokojni s tym, co robite, tak to zmente. Ale povedala by som, ze u nas je nespokojnost sucastou zivota, nie niecoho co by sa dalo zmenit.
Hnev obsluhy na seba privolate pri zkonstatovani, ze jedlo je hrozne a chcete ho vratit. Hnev predavacky, ked poprosite o inu velkost a moznost zkontrolovania skladu, pamatam si na jeden sportovy obchod v centre. Zataty predavac mi vzdycky nosil iba lavu topanku s konstatovanim, ze az si to budem chciet kupit, donesie mi aj druhu. Je teda skutocne nutne si za priatelsku obsluhu priplatit ?
Ano, je pravda, k nam este era automatickeho tipovania nedorazila. Tips, neboli dyzka, sa u nas nedavaju automaticky a tym padom ludia v sluzbach nie su dostatocne motivovani k tomu aby si ich zarobili praobycajnym usmevom a ochotou.
Alebo lepsie povedane dorazili, na Vaclavak… teda vsade tam kde v koloritu a hluckoch bludia turisti a hladaju restauracie kde sa o nich velavazene postaraju, co to na ucte pripocitaju dvakrat a s usmevom ktory predci aj klasicky american smile vypoklonkuju na ulicu.
Vsade po svete sa stretavate viac menej s ochotou a usmevmi, ci uz falosnymi, alebo pravymi. Taliani v Milane vam rozkosnym volanim ragazzaaaaaa come stai predaju svoje panini ci pizzu, mlade dievcata v Applebies ci v dineri pridu trikrat i styrikrat zkontrolovat ci mate vsetko a nic vam nechybi a ked odchadzate pchaju nechane dolariky do podprsenky tak preco nie u nas ? Zeby mentalitou ? Zeby zvykmi ?
Zeby to bolo tym, ze MY sa narozdiel od zbytku sveta na nic nehrame a ak nas nieco stve tak sa proste mracime ?
Ale nie je niekedy lepsia zdvorilost a isty standart, ktory nam zda sa chyba ?