Mám kolegu z práce. Je taktiež Slovák. Inžinier. Prisťahoval sa sem pred tromi rokmi. Keď sa mi stala tá príhoda s tým bytom opýtala som sa ho ako to teda bolo s ním a s jeho priateľkou. Slovenkou. „ Nuž hľadali sme dlho a už keď sa pošťastilo tak to zase prenajali niekomu inému. „ Tak teda ako si sa dostal k tomu bytu ? „ pýtam sa ho. „ nó, ta domáca chcela vidieť naše občianky a keď uvidela tituly pred menom zmenila tón aj názor. „
Je nás tu veľa. Robíme na stavbách, vo firmách na zmluvu ktorá stojí za nič, kde neplatia zdravotné ani sociálne, poniektorí i sedem dní v týždni, desať hodín denne. Pred časom ma kontaktovala bývalá spolužiačka zo strednej školy. Hovorím, tak to je supéér kočka, čo ty tu ? A ako ? Ako ? V Praze ? Blaze ? Uťahujem si z nej a narovnávam si vlasy. Asi po desiatich minútach z nej vypadlo, že robí pre Skansku, sedem dní v týždni, po mesiaci má nárok na dva týždne neplateného voľna, žiadne zdravotné poistenie a žije v byte s ďalšími piatimi Slovákmi. Ťukám si do hlavy. To skutočne ? Prečo ? Čo tu nie je lepšia práca ? Asi nie. Pozerá sa na mňa odovzdane.
Je ľahké povedať – kašlem na národnosť. Veď niekedy sme boli jeden štát. Áno niekedy..Áno kašlem na národnosť. Kašlem na to kto je akej národnosti. Kašlem na to či mám známych Slovákov, Čechov či Ukrajincov. Ale či môžem povedať i kašlem na úrady ? Kašlem. Ale to už mi nie je nič platné.
Do Prahy som nepricestovala zo Slovenska ale zo Štátov. Takže na kopu vecí som už mala svoj názor a svoje požiadavky. Samozrejme pracovanie sedem dní v týždni bez zdravotného poistenia medzi ne nepatrilo. Takže prácu som našla ako riadny občan Európskej Únie cez internet a inzeráty. Po pohodovom pohovore ma vzali, dostala som pracovnú dobu osem hodín, kanceláriu, platenú dovolenku, zdravotné poistenie a svoju identitu.
I tak ale jedinej poisťovni pre cudzincov ,VZP, trvalo cez pol roka kým mi poslali, vraj z Ostravy, kartičku poistenca. Asi po mesiaci som si pri upratovaní nešťastnou náhodou striekla bleach do ľavého oka. Išli sme s priateľom na pohotovosť, kde sa na mňa pozerali s nedôverou , kvôli zdrapu papiera kde som mala na stroji napísané a potvrdené sekretárkou personálneho oddelenia môjho podniku, že tam pracujem a som nahlásená na poisťovni. Brrr. Za mesiac sa mi končí dvojročná doba „ pôsobnosti „ moje úbohej kartičky a ďalšia zatiaľ nie je vo výhľade.
I tak si, ale myslím, že v podstate to nie je o národnosti, ale o šikovnosti. Pokiaľ je človek chytrý, študuje a v niečom vyniká tak je úplne jedno či je doma, v Česku alebo trebárs v Írsku. Vždy si dobrú prácu nájde a nepotrebuje zo seba robiť obeť sedem dňovej pracovnej doby a žiadneho poistenia.
Kúpila som nehnuteľnosť. Teda aspoň to tak donedávna bolo. „ A tu bude botník a zrkadlo…. v kuchyni biela linka a v spálni oranžové závesy.. Prenajmem to za desať, nie dvanásť tisíc bez poplatkov, ale hlavne žiadni Slováci ani Ukrajinci ….tí to zdemolujú.. OPS. Predsudky ? Nie. Prvé čo ma napadlo…
Takže nie naša národnosť, ale iba vlastná šikovnosť nám bránia dosiahnuť niečo viac. Zbohom predsudky. Nech žijú ambície.